Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalému

Samostatné hľadiská ochrany osobnosti v občianskom práve delíme na právo na česť a dôstojnosť, právo na meno, právo na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, právo na telesnú integritu, právo na súkromie.

Vzhľadom na rozsiahlosť problematiky, s odkazom na titulok predmetného článku, sa budeme zameriavať na časť osobnostných práv zoskupujúcich sa pod označením právo na súkromie, konkrétne právo na právo na rodinný a súkromný život. Pre úplnosť chceme uviesť, že ochrana práva na súkromie zahŕňa okrem uvedeného širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu.

V prvom rade si treba ujasniť základné pojmy. Vo všeobecnosti sú osobnostné práva právami imateriálnej povahy, čisto osobnej povahy, a v zmysle ust. § 7 ods. 2) Občianskeho zákonníka zanikajú smrťou fyzickej osoby. Inými slovami, neprechádzajú smrťou fyzickej osoby na dedičov a nestáva sa predmetom dedenia.

Je skutočnosťou, že aj osobnostné práva zomrelej fyzickej osoby sú predmetom ochrany a ich vymáhanie, keďže zo skutkových okolností nie je fyzicky možné aby si tieto práva uplatňovala zomretá osoba, môžu byť osobnostné práva zomrelej fyzickej osoby uplatňované prostredníctvom tretích osôb, ktoré zákonodarca taxatívne špecifikuje. Podľa ust. § 15 Občianskeho zákonníka, po smrti fyzickej osoby právo na ochranu jeho osobnosti patrí manželovi a deťom, pokiaľ ich niet, jeho rodičom.

Zhodne to konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa: 30.03.2010, sp. zn. / Č.j.: 2 Cdo 93/2008 „Občiansky zákonník však zabezpečuje občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby i po jej smrti (tzv. postmortálna ochrana). Podľa výslovnej úpravy § 15 Občianskeho zákonníka vzniká smrťou fyzickej osoby určitým (taxatívne) vymedzeným osobám, ktoré neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté, zo zákona (ex lege) zvláštne subjektívne občianskej právo určené k uplatneniu ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Ide pritom o celkom zvláštnu zákonom predvídateľnú situáciu, keď nie je podstatné, či sú uvedené fyzické osoby súčasne dedičmi po zomrelej fyzickej osobe (nejde o dedičské nástupníctvo).

Preto u osôb tu uvedených nejde o nejaký druh právneho nástupníctva do práva po zomrelej fyzickej osobe, ale o vznik zvláštneho, pôvodného (originálneho) osobnostného práva. Zo znenia uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoby v ňom uvedené uplatňujú ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby.

 Ide ale o problematiku, ktorej sa v tomto článku neplánujeme ďalej venovať.

Prioritou tohto článku je upriamiť pozornosť na osobnostné práva osoby pozostalej po blízkej osobe.

Tu nadviažeme na predchádzajúce vyjadrenia v tomto článku, že právo na súkromie v sebe zahŕňa aj právo na súkromie a rodinný život.

Má teda fyzická osoba právo na ochranu svojho súkromného a rodinného života voči neoprávnenému zásahu spôsobenému úmrtím blízkej osoby?

Vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011), súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobenej protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tom má teda jasno, a odpoveď je áno.

Na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.

V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma.

Má však poškodená osoba pri každom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv, právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch? Každopádne nie.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Podmienky pre vznik tohto sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako postačujúce.

Smrťou blízkej osoby pozostalá osoba stratí sociálne, morálne, ako aj citové puto vytvorené medzi nimi. Protiprávnym konaním, ktorým došlo k usmrteniu blízkej osoby poškodeného dôjde bezpochyby k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života pozostalého.

Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať citové potreby, čiže nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová, emocionálne ujma. Ak dôjde k smrti, ktoréhokoľvek z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa: 31.03.2022 Sp. zn. / Č.j.: 7 Cdo 252/2021 konštatoval, že konaním žalovaného v 1.) rade došlo k usmrteniu manžela žalobkyne, čím nastal nereparovateľný následok a žalobkyňa stratila akúkoľvek možnosť rozvíjať a napĺňať svoj ďalší manželský život, a tak uspokojovať aj svoje vlastné citové potreby.

Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax je očividné, že v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv poškodenej osoby, usmrtením blízkej osoby, je vysoký predpoklad vzniku tak závažnej ujmy, ktorej náhrada môže byť požadovaná vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Čo si ale má bežný človek predstaviť pod slovným spojením náhrada nemajetkovej ujmy, resp. nemajetková ujma?

Škodou na zdraví, resp. nemajetkovou ujmou sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky, keď v Náleze Ústavného súdu SR z 5. decembra 2018, sp. zn. II. ÚS 695/2017, konštatoval „Občiansky zákonník v § 442 pojem „škoda“ síce priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo, a to tým spôsobom, že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na § 442 nadväzujú ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré ďalej konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady. V tejto súvislosti je predovšetkým relevantné znenie § 444 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého vyplýva, že pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou.

Inými slovami, náhradou nemajetkovej ujmy môžeme rozumieť aj skôr rozoznávaný pojem náhrada škody.

Konečne s dostávame k záveru, a teda k pospájaniu všetkých jednotlivých zistení v tomto článku:

• pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká poškodenej osobe oprávnenie uplatňovať si nároky z takéhoto porušenia;
• ak v dôsledku neoprávneného konania dôjde k smrti fyzickej osoby ako nositeľa osobnostných práv, vzniká oprávnenie uplatňovať si nároky z takéhoto porušenia taxatívne vymedzenej skupine osôb;
• ak v dôsledku neoprávneného konania dôjde k smrti fyzickej osoby, môže zároveň (v príčinnej súvislosti s neoprávneným konaním) dôjsť k zásahu do osobnostných práv určitej skupiny osôb (blízkej osobe);
• pri vzniku závažnej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, vzniká poškodenej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.