Náhrada škody za krízové opatrenia v „dobe COVIDU“
Najvyšší súd ČR sa v rozsudku sp. zn. 30 Cdo 63/2023 zo dňa 31. 8. 2023 zaoberal dovolaním žalobkyne ako obchodnej spoločnosti v spore o náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku krízových opatrení, ktorými bol obmedzený a následne úplne zakázaný maloobchodný predaj a poskytovanie služieb v prevádzkarni žalobkyne. Uplatnený nárok na náhradu škody podľa žalobkyne predstavuje ušlý zisk za obdobie 28.10.2020 do 28.02.2021 v sume 1.100.123,00 Kč. Žalobkyňa zdôraznila, že štát podľa ust. § 36 zákona č. 240/2000 Sb. o krízovom riadení (krízový zákon), objektívne zodpovedá za škodu vzniknutú v dôsledku prijatých krízových opatrení, a to bez ohľadu na to, či ich prijatie bolo správne alebo nevyhnutné.
Obmedzenia predaja (poskytovania služieb) boli stanovené jednotlivými uzneseniami Vlády ČR o vyhlásení núdzového stavu, kedy vláda ČR rozhodla o prijatí krízových opatrení v zmysle ust. § 5 písm. e) a ust. § 6 ods. 1 písm. b) krízového zákona.
Obvodný súd pre Prahu 7 ako súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom jeho rozhodnutie následne Mestský súd v Prahe ako súd odvolací potvrdil.
Najvyšší súd ČR vyhodnotil dovolanie žalobkyne ako dôvodné.
Z ust. § 36 ods. 1 krízového zákona je podľa Najvyššieho súdu ČR zrejmé, že inštitút zodpovednosti za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s krízovým opatrením je špeciálnou normou obsahujúcou zvláštnu skutkovú podstatu zodpovednosti štátu za škodu. Zakladá zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie (tzv. objektívnu zodpovednosť) a nevyžaduje, aby škoda bola vyvolaná nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Táto špeciálna zodpovednosť je založená na splnení predpokladov, ktorými sú 1. vykonanie krízového opatrenia, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi krízovým opatrením a vznikom škody.
Najvyšší súd ČR v rozhodnutí okrem iného konštatoval, že zo systematiky krízového zákona žiadne obmedzenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú individuálne zameranými krízovými opatreniami neplynie. Nie je teda možné súhlasiť s úvahou odvolacieho súdu o tom, že štát zodpovedá iba za škodu spôsobenú krízovými opatreniami individuálnej povahy. Z ničoho nevyplýva, že by historicky zákonodarca zamýšľal obmedziť povinnosť štátu k náhrade škody iba na individuálne zamerané krízové opatrenia.
Práve naopak, zákonodarca si bol vedomý toho, že krízovými opatreniami budú riešené mimoriadne udalosti veľkého rozsahu, pričom prihliadal ku skúsenostiam s povodňami, ktoré zasiahli tretinu územia štátu. Argumentácia nepredvídateľnosti mimoriadnej situácie spočívajúca v epidémii vysoko nákazlivej choroby, ktoré postihne celé územie štátu, nie je preto na mieste.
Obmedzenie zodpovednosti štátu podľa ust. § 36 ods. 1 krízového zákona na situácie, kedy krízové opatrenie smeruje proti konkrétne určeným osobám, ako ich vykonal odvolací súd, preto nemá oporu v zákone, a nie je možné uvedené vyvodiť ani teleologickým výkladom. Z tohto dôvodu, je právne posúdenie veci odvolacím súdom nesprávne.
Nesprávne sú tiež úvahy odvolacieho súdu v tom smere, že štát nenesie zodpovednosť za škodu spôsobenú krízovými opatreniami, ktoré sú svojou povahou produktom legislatívnej činnosti. Za škodu spôsobenú normatívnymi aktmi so všeobecnou pôsobnosťou štát nezodpovedá iba v režime zákona č. 82/1998 Sb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Je tomu tak preto, že normotvorná činnosť nemôže byť z povahy veci posudzovaná ako nesprávny úradný postup. Zákonodarcovi nič nebráni v tom, aby na seba štát dobrovoľne prijal povinnosť k náhrade škody spôsobenej rôznou činnosťou orgánov výkonu verejnej moci, vrátane výkonu činnosti legislatívnej, ako sa tomu stalo práve v ust. § 36 ods. 1 krízového zákona.
Najvyšší sú ďalej potvrdil, že povinnosť štátu nahradiť škodu spôsobenú krízovým opatrením, nastupuje vo chvíli, keď nastanú také účinky krízového opatrenia, ktoré vedú k vzniku škody. Z uvedeného dôvodu nie je možné obmedziť zodpovednosť štátu iba na tie krízové opatrenia, ktoré štát sám vykoná.
V pomeroch žalobkyne došlo vydaním krízových opatrení k obmedzeniu alebo zákazu maloobchodného predaja, čím mala žalobkyni vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku. Z povahy týchto opatrení plynie, že ich účinky nastali okamžikom, ktorý je v každom jednotlivom krízovom opatrení uvedený. Od neho získali dané opatrenia potenciál spôsobiť žalobkyni škodu. Tento okamžik je preto nutné považovať za okamžik vykonania krízových opatrení v zmysle ust. § 36 ods. 1 krízového zákona.
Okolnosť, že sa žalobkyňa sama krízovým opatreniam podrobila a že ich rešpektovala, jej nemôže byť na škodu. Názor odvolacieho súdu, ktorý žalobkyni nárok odoprel s odôvodnením, že voči nemu neboli krízové opatrenia vykonané, ad absurdum by znamenalo, že ten predávajúci, ktorý by krízové opatrenia nerešpektoval a proti ktorému by muselo byť krízové opatrenie „vykonané“ za použitia sily, napríklad orgánmi polície, by v súlade s úvahou odvolacieho súdu mal nárok na náhradu škodu podľa ust. § 36 ods. 1 krízového zákona, zatiaľ čo žalobkyňa, ktorá konala v súlade s krízovými opatreniami a právom, by nárok mať nemala. Taký záver je nesprávny.
Najvyšší súd ČR napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil.
Zdroj: Najvyšší súd ČR
